Antikoncepcia v starovekom Egypte

n      V starovekom Egypte majú otroci ťažké živobytie. A navyše musia zháňať trus krokodíla! Prečo? Trus spolu s medom si potom egyptské ženy vtierajú pred pohlavným aktom do pošvy.  Táto forma antikoncepcie je v starovekom Egypte natoľko obľúbená, že ju otroci môžu pre svoju paní kúpiť na trhovisku. Pokiaľ i vy teraz udivené pozeráte, verte, že egyptské ženy mali vcelku solídnu šancu, že neotehotnie! Látka obsiahnutá v krokodílom trusu je totiž prírodným spermicidom – spermie teda zabíja. Na tomto princípu dnes pôsobí látka nonoxynol-9, ktorá sa pridáva do antikoncepčných pošvových čípkov. Egyptská civilizácia je známe tým, že účinnosť mnohých jej liekov bola v modernej dobe potvrdená!  

( zdroj: Epocha 15/2010)

6 nových skvostov z nílskej delty

n      Svet faraónov vydal ďalšie tajomstvá. Povolanie archeológa v Egypte nepatrí k najľahšiemu zamestnaniu . človek bojuje s horkom, zatiaľ čo sa celý deň hrabe v piesku a po tvári mu steká pot. Potom ale môže prísť očakávaná odmena: keď archeológ objaví stratenú hrobku, a stane sa tak prvým človekom, ktorý sem po niekoľkých tisícročiach vstupy.

n      Možno by sa mohla zdať, že všetko, čo mohlo byť v Egypte na severnom pobreží Afriky objavené, už objavené bolo. Opak je ale pravdou. Žiadny nález možno nevyvolá taký poprásk ako vykopanie hrobky faraóna Tutanchamona ( vládol asi 1333 – 1323 pred. n. l. ) v roku 1925. Archeológovia však vedia, že rozžhavené egyptské piesky ešte nevydali svoje posledné tajomstva.

n      Prehľad niektorých najnovších nálezov:

n      1. Nález búra staré mýty.

     objav: hrobky robotníkov

     kde: Gíza, súčasť hlavného mesta Káhiry

     vek nálezu: cca 4500 rokov

     zaujímavosť: rodiny v okolí museli nakŕmiť hladových staviteľov

     Už v januári tohto roku urobili archeológovia významný objav, ktorý úplne vyvrátil doposiaľ platné teórie, že pyramídy stavali len otroci: v blízkosti pyramíd v Gíze našli radu hrobiek robotníkov, ktorý stavali napr. Cheopsovú pyramídu, najväčšiu pyramídu v Egypte. „Tieto hrobky boli postavené vedľa kráľovej pyramídy, čo naznačuje, že ich majitelia nemohli byť v žiadnom prípade otroci. Keby boli otrokmi, nikdy by si nemohli postaviť hrobky vedľa miesta posledného odpočinku svojho kráľa.“ vysvetľuje objav generálny tajomník Najvyššej rady pre pamiatky Egypta Zahi Hawass.  Nálezy navyše svedčia o tom, že rodiny žijúce v okolí rieky Níl posielali denne na stavby 21 býkov a 35 oviec, aby nakŕmili hladové krky ťažko pracujúcich robotníkov – podľa Hawassa potom za odmenu nemuseli platiť dane. Hrobky z nepálených tehiel, postavené pred 4500 rokmi, navyše podľa neho dokazujú, že pyramídy nastavalo 100 000 robotníkov, ako sa doposiaľ myslelo, ale „len“ 10 000 mužov z významných egyptských rodín, ktorý sa na stavbe striedali po 3 mesiacoch. V hrobkách vedľa pyramíd sú však pochovaný len ty, ktorí umreli priamo na stavbe.

n      2. Posledné útočište tajomnej vládkyne.

     objav: pohrebná komora kráľovny Behenu

     kde: Sakkara, asi 30 km južne od Káhiry

     vek nálezu: cca 4200 rokov

     zaujímavosť: pohrebné texty mali oživiť telo

     Doprovod do ríše mŕtvych sa neobíde bez hieroglyfických zaklínadiel, vyrytých na stenách hrobky, ktoré majú chrániť mŕtveho a oživiť jeho telo. Zosnulému pomáhajú i bohovia, jeho dušu zoberú do neba, a dokonca jej dobolia lietať. V Sakkare to potvrdzuje i 25 metrová pyramída s pohrebnou komorou a sarkofágom kráľovny Behenu. Objavuje ju tento rok v marci francúzska archeologická expedícia, ktorú vedie egyptológ z ženevskej univerzity, profesor Philippe Collombert . Expedícia sa pokúša rozlúštiť i tajomstvo kráľovny. Jej osud je úplne nejasný a vedci si zatiaľ lámu hlavu, koho vlastne bola manželkou. Uvádzajú dvoch faraónov z 6. dynastie, Pepiho I. ( vláda 2332 – 2283 pred n. l. ) a Pepiho II. ( 2278 – 2184 pred. n. l. ). Rady si nevie ani vedúci expedície. „ Ide o dobre zachovaný žulový sarkofág s kráľovnými titulmi, ale informácie kto bol jej manžel, tu chýbajú,“ hovorí sám Collombert rozpačito.

n      3. I kráľovský pisár si zaslúži svoju hrobku.                         

     objav: hrobka pisára

     kde: Tell-el-Maskhúta, východná časť delty Nílu

     vek nálezu: cca 3200 rokov

     zaujímavosť: nápisy v hrobke vypovedajú i o jeho manželke      

     Náhodný cestujúci, idúci vo vlaku naprieč Ismailíje, si môže v dedine Tell-el-Maskhúta hneď u koľají všimnúť desiatok hlbokých dier obklopených archeológmi. Ide o hrobky objavené v apríli tohto roka. Ta najdôležitejšia z nich sa nachádza hneď vedľa koľají – ja to miesto posledného odpočinku istého Kenamona, kráľovského pisára z obdobia 19. dynastie ( 1315 – 1201 p. n. l. ). Ide o prvú hrobku z tej doby objavenou v Dolnom Egypte, čo odpovedá severnej časti tejto zeme, ktorú tvorí rieka Níl. Vo vnútri hrobky postavené z nepálenej tehly čakalo na archeológov prekvapenie v podobe nádherne zdobenej výzdoby – i samotný vápencový sarkofág bol popísaný na vonkajšej i vnútornej strane. Najväčšiu pozornosť však vyvolali scény z 125. kapitoly egyptskej Knihy mŕtvych. Tieto výjavy a nápisy v hrobke ukazujú, že Kenamon, ktorý mal na starosti kráľovské písomnosti, bol veľmi dôležitý muž, prehlásil súčasný vedúci úradu pre pamiatky Mohamed Abdel Maksúd. Z nápisu v hrobke sa archeológovia dokonca dozvedeli  i o Kenamonovej manželke – volala sa Isis a bola hudobníčkou a speváčkou v chráme boha Atuma. Archeológovi si od nálezu hrobky sľubujú hlavne to, že im pomôže zistiť informácie o histórií okolia delty rieky Níl a tiež niečo o vzťahoch s krajinami na východe zeme.

n      4. Pohrebisko v oáze.

     objav: 14 hrobiek

     kde: oáza Bahríja, Líbyjská púšť

     vek nálezu: cca 2300 rokov

     zaujímavosť: jedna zo ženských múmií merala len 97 cm

     Keď začiatkom apríla tohto roka robotníci kopli do zeme, aby v dedine el-Hara, nachádzajúcej sa na území oázy Bahríja na severe rieky  Líbyjskej púšte, začali zo stavbou centra pre miestnu mládež, netušili, že v zemi nájdu hneď 14 grécko-rímskych hrobiek, ktoré vznikli už v 3. storočí p. n. l. Stavebné práce sa hneď zastavili a pracovníkov vystriedali archeológovia. V jednej z hrobiek objavili múmiu ženy, ktorá merala jen 97 cm. Víko jej rakve zachytáva jej podobu v rímskom odeve, vrátene niekoľkých kusov šperkov. Do hrobiek, vytesaných priamo do skaly, vedie dlhé schodisko a chodba, na ktorej konci sa nachádzala miestnosť, kde sa konali kremácie zomrelých. Vo vnútri hrobiek archeológovia zatiaľ objavili 4 masky podobné človeku, mince, keramické a sklenené nádoby a zlatý úlomok zo zobrazením 4 synov boha Hora, staroegyptského boha neba, Slnka a svetla. Nie je to pritom prvý krát, čo archeológovia na území oázy Bahríja narazili na pamiatky dávno zaniknutých civilizácií. Napríklad v r. 1994 tu objavili hneď 254 múmií, uložených v 17 hrobkách.

n      5. Vstupenka na onen svet.

     objav: nepravé žulové dvere z hrobky Vesera, vezíra kráľovny Hatšepsut, a jeho ženy Cuju

     kde: Karnak, pobrežie Nílu, asi 500 km južne od Káhiry

     vek nálezu: cca 3500 rokov

     zaujímavosť: mŕtvym dávali na poslednú cestu veľkú výbavu

     I keď starý Egypťania majú radi pozemský život, chcú sa mať dobre i po smrti. Musia ale kvôli tomu predstúpiť pred boha Usíra, ktorý posúdi, či počas života zhrešil. Pokiaľ áno, zožerie ich srdce bájny netvor Ammit. Hrobky, hlavne tie kráľovské, sú preto nákladnou záležitosťou. Nechýbajú v nich ani slepé kamenné dvere s reliéfmi, akýsi vstup na onen svet. Zdobí ich väčšinou reliéf mŕtveho s jeho menom a titulmi. Blízko nich sú umiestnené obetné stoly s jedlom. Príbuzný vezíra Vesera, slúžiaceho kráľovnej Hatšepsut ( vláda 1479/1473 – 1458/1457 p. n. l. ), nenechávajú nič na náhodu a na cestu do ríše mŕtvych ho dobre zabezpečia. Vo svojom úrade, ktorý zastával 20 rokov a v ňom mal na starosti úradníky celej zeme, sa osvedčil. Tomu odpovedá i posmrtná pocta v podobe dverí, ktoré objavili archeológovia pred chrámom v Karnaku. Bránu do druhého sveta zdobia náboženské texty a tituly Vesera, ktorý bol starostom mesta, vezírom a kniežaťom. Mansúr Boraik vedúci egyptskej archeologickej misie, potvrdzuje, že Rimania vyniesli dvere z hrobky a zabudovali ich do steny neskoršej rímskej stavby.

n      6. Kde bývala Kleopatra?

     objav: pozostatky paláca kráľovny Kleopatry

     kde: Stredozemné more u Alexandrie

     vek nálezu: cca 2000 rokov

     zaujímavosť: podľa jedného z plánov môže vzniknúť podmorské múzeum

     21.06.365 n. l. zalievajú pobrežie u egyptského mesta Alexandria obrovské vlny tsunami. Spôsobuje ich podmorské zemetrasenie a dosahujú neuveriteľnej výšky 100 m. Prívaly vody ničia podložia výstavných palácov, pochádzajúcich z doby kráľovny Kleopatry ( 69 – 30 p. n. l. ), a ty sa rútia ako domčeky z kariet. Na morskom dne zostanú ukryté dlhých 1600 rokov. Objavuje ich až francúzsky podmorský archeológ Frank Goddio, pátrajúci 20 rokov po potopených vrakoch lodí a miest. Medzinárodný výskumný tým , v ktorom pracuje i archeológ Ašraf Abdal-Raúf. tvrdí, že ani tak dlhá doba pamiatky nezničila: „ Všetko tu zostalo nedotknuté od chvíle, keď sa stavba potopila.“ Z hlbín mora vytiahli i kamennú hlavu, ktorá bola najskôr súčasťou sochy Caesariona, syna Kleopatry a Júlia Caesara. Zatiaľ je zrejme najcennejšou korisťou. Existuje ale i plán nechať všetko v mory a vybudovať podvodné tunely, v ktorých by si návštevníci prehliadali zničené mesto, pretože by ale náklady na vybudovanie múzea boli vysoké ( odhadom minimálne 140 mil. dolárov ), ide skôr o predstavu z ríše sci-fi.

n nálezy, ktoré sú podvrhy ...

n      Niekedy, našťastie to nebýva tak často, sa archeológovia zaradujú nad objavom, aby nakoniec, niekedy až o desiatky rokov, zistili, že ide podvrh.

     Nový človek. V roku 1912 objavia archeológovia podivnú lebku. Vedcom dôjde, že v ruke držia chýbajúci článok vývoja ľudí, kedy sa z opice stal človek, a hrdo ho nazvú piltdownský človek, podľa miesta v Anglicku, kde bol objavený. Až v roku 1953 vyjde najavo, že si niekto urobil z vedcov dobrý deň a podstrčil im lebku stredovekého človeka, ku ktorej napasoval dolnú čeľusť orangutana s zub šimpanza.

     Busta, alebo kópia? Keď sa povie Nefertiti, každý si vybaví slávnu bustu s vysokým modrým klobúkom, ktorá legendárnu egyptskú krásavicu znázorňuje. Nedávno však prišiel egyptský historik umenia Henri Stierlin s tým, že ide o podarenú kópiu! Podľa neho nechal bustu vyrobiť nemecký egyptológ Ludwig Borchardt, snáď aby si vyskúšal prácu so starobylými farbami. Zrejme sa zhrozil, keď jeho dielo vystavili, a už nemal žalúdok na to povedať, čo spravil.

     Dám si jedno faraónske menu, prosím. Keď archeológovia v roku 2009 preskúmali pomocou najnovšej počítačovej tomografie múmiu istej vychovávateľky z 16. stor. p. n. l., čakal ich šok. Lady Rai, ako sa žena volala, totiž zrejme skolil infarkt. Zbytky toho, čo bolo jej srdcom, totiž vykazovali rovnaké poškodenie, ktoré sa dnes radí medzi tzv. civilizačné choroby a považujeme za následky zlej životosprávy, fajčenia a stravovanie vo fast-foodoch.

n 4 objavy, o ktorých neviete ...
 

n      Maľby sa vracajú. Múzeum v parížskom Louvru kúpilo v rokoch 2000 a 2003 päť malieb ukradnutých v Údolí kráľov v roku 1980. Úlomky steny pochádzajú z 18. dynastie faraónov ( 1550 – 1292 p. n. l. ). Komisia francúzskych múzeí ich chce vrátiť tam, kam patria.

n      Schopní obchodníci. Semitské kmene Hyksósov, žijúcich v 17. stor. p. n. l. na severe Egypta, sa venovali medzinárodnému obchodu. Jeho platnosť zaručovali pečaťou s klinovým písmom. Časť jednej z nich s menom úradníka z doby kráľa Chammurapiho objavili archeológovia v Šarkíji u Káhiry.

n      Pekný chlapec. Faraón Amenhotep III. ( vládol v rokoch 1388 – 1351 p. n. l. ) bol pekný mladý muž s jemnými rysmi. Dokladá to i hlava z červenej žuly objavená v Kóm el–Hittánu. Meria 2,5 metra a bola zrejem súčasťou sochy stojacej na nádvorí zádušného chrámu.

n      Sestra bola černoška. Princezná Arsinoe, sestra kráľovny Kleopatry, zavraždená asi na jej pokyn, zrejme bola černoška. K prekvapivému odhaleniu došli vedci v minulom roku pri prieskume jej ostatkov v tureckom Efezu. Potvrdzuje to i rekonštrukcia jej tváre.

( zdroj: PLANÉTA ZEMĚ  08/10 )

4 egyptský architekti: kňaz, lekár i milenec faraónky.

n      Oltár preteká kvetinami i malými darčekmi. „Všemocný Imhotep, daj, nech je moje lono obdarené potomkom,“ modlí sa na studenej zemi pred sediacou sochou muža 28 ročná Mennutet. Jeden z najvýznamnejších ľudí staroegyptskej histórie, už 1700 rokov mŕtvy Imhotep, by sa divil. V 27. storočí p. n. l. bol skvelým lekárom, kňazom i architektom – ale, že sa stane i bohom, o tom sa mu ani nesnívalo...

n      Čo sa vám vybaví ako prvé, keď sa povie „Egypt“? Niekomu ako prvé padne na myseľ Tutanchamon ( vládol asi 1333 – 1323 p. n. l. ), väčšine ale asi pyramídy. Nepredstaviteľná práca na ich stavbe v úmornom teple stála život mnoho otrokov ( pp – dnes už vieme, že pyramídy nestavali otroci, ale obyčajný robotníci ).

n      Prehľad vyvolených, ktorý boli obľúbencami vládcov starého Egypta.

n      1. Protekčný syn faraóna?

     kto: Imhotep

     žil: 27. stor. p. n. l.

     dielo: Džoserová pyramída, stĺpy

     zaujímavosť: po smrti je zbožštený ako ochranca písomníctva a lekárstva

     Hlava Egypta, Džóser ( vládol asi 2690 – 2670 p. n. l. ), sedí v zdobenom kresle a nervózne poklepáva prsty o operadlá. Suchá trvajú už siedmym rokom. najnižšie vrstvy umierajú hladom, a poriadne dažde v nedohľadne. Musí sa poradiť s najvyšším kňazom Imhotepom. Celá ríša vie, aký blízky vzťah k sebe obaja muži majú. a zrejme vedia i to, o čom sa môžeme dnes len dohadovať – Imhotep je pravdepodobne potomkom samotného panovníka! Pripočítame ešte k protekcii vysokú inteligenciu a nadanie pre všetko, čoho sa len dotkne, nemôžeme sa diviť, že stihne plniť funkciu lekára, kňaza, architekta, sudcu a Džoserovho poradcu!

     „Musíš uctiť boha Chnuma, strážcu prameňov a darcu záplav, u prameňa Nílu, obetiny mu zlož na planine v Elefantine, nech prameň životodarnej vody popustí,“ radí Imhotep. Džóser vypraví náklad darov a svetu, div sa, dážď konečne skropí vyprahnutú zem.! Od tej doby sú panovník a kňaz jedná ruka. Nie je divu, že Imhotep nevie kam skôr skočiť. Jeden deň predsedá súdu, ďalší sa stará o účtovníctvo celej ríše. Z hlavy nesmie vypustiť ani zvitky s poľnohospodárskymi plánmi na budúci rok. Okrem toho prijíma choré, pretože patrí k najlepším lekárom – a samozrejme je kňaz, ako to u vládcových radcov býva. Možno ste i vy počuli, že Imhotep bol i vplyvným vezírom. To ale nie je úplne presné. Prvého vezíra ma totiž až panovník 4. dynastie Snofru ( vládol asi 2639 – 2604 p. n. l. ), ktorého preslávi hlavne staviteľská vášeň. V každom roku svojej 35 ročnej vlády nechá vztýčiť buď chrám, alebo pevnosť!

     Už ako dieťa v chrámovej škole Imhotep s obľubou filozofuje – napr. o podstate duše, bohov, ale i posmrtnom živote. Zaujíma sa o históriu, lekárstvo a vyniká v matematike a geografii. Po nástupe do mnohých funkcií u dvora stíha ešte písať vtedy obľúbené sbajety. Čo to je? Dnes by podobná kniha vypadala ako Receptár príma nápadov, Etikety od bývalého tlačového hovorcu Václava Havla Ladislava Špačka a príručky pohrebného ústavu. Navyše je v nej i trocha filozofie. Na správne chovanie sa v starom Egypte veľmi dbá, rovnako ako na poctivú prípravu do posmrtného života. Však sa o Imhotepových literárnych vlohách zmieňuje i kňaz Manehto ( asi 350 – 241 p. n. l. ), ktorý ako prvý spisuje  kroniku Egypta  s názvom Egyptské pamätihodnosti a rozdeľuje vládcov do 30 dynastií: „ Za Džóserovej vlády žil Imhotep, ktorého Egypťania stavajú na úroveň bohu lekárstva Asklépiovi pre jeho lekársku zdatnosť a jeho vynález stavania z otesaného kameňa a tiež pre výnimočnosť jeho spisov.“

     Na štvorcovom pôdoryse v Sakkare, plošine na západom brehu Nílu, stojí kamenná mastaba, hrobka tých najmocnejších. Pripomína podstavec ihlanu s podzemnou komorou. Podobnú by tu mal vystavať i Imhotep. Kňaz a teraz i staviteľ, mastabu  dlho pozoruje. Súčasnému vládcovi chce vztýčiť hrobku ešte honosnejšiu. Ale ako na to? „ Viac mastab? Viac mastab nad sebou!“ vykríkne nadšený a hneď sa pustí do nákresov.  Stačí keď na klasickú hrobku postaví ďalšiu, o niečo menšiu a schodovite môže pokračovať ďalej. „ Využijeme hrobku, ktorú nechal vztýčiť Sanacht, “ vysvetľuje priebeh práce stavbyvedúcim. Imhotep, zvyknutý dohliadať na hospodárenie Egypta, šetrí i na hrobke. Prečo začať stavať novu, keď sa dá využiť už začatá mastaba Džoserovho predchodcu Sanachta?

     „ Tradičnú tehlu, alebo kameň ?“ vyzvedajú stavitelia. „ Obe. musí byť i kamenná, najlepšie zo žuly,“ mieni Imhotep. Stavitelia ho vydesení sledujú a padajú na kolená: „ Pane, tu sa žula neťaží!“ „Dovezte ju!“ rozkazuje znechutene Imhotep a dodáva: „ Využite vorov na Nílu.“  Najbližší lom je ale 800 km ďaleko! Stavitelia si nedovolia odporovať vládcovej pravej ruke. Kamene tak urazia cestu ako z Prahy do Amsterdamu.  Na obklady potom postačí biely leštený vápenec – na slnku sa bude úžasne lesknúť. Lenže o koľko poschodí ma mastaba ešte vyrásť? Imhotep sa rozhodne pre dostavanie dvoch. nakoniec mu túžba po experimentu a fakt, že tvorí stavbu, akú tu ešte nikto nikdy nevidel, nedá a pár rokov po dokončení pristavať ešte tri poschodia. Šesťstupňový skvost je prvou egyptskou pyramídou. Na výšku ma 62 metrov, skoro ako Petřínska rozhľadňa. Zato základňu ma o kúsok širšiu – 109 krát 120 metrov.

     Stavbu oboženie vápencovou 10metrovou stenou a pridá k nej priekopu. Záhrobný život musí byť dobré strážený. Cestu skrz hlavný vchod do vnútra pyramídy lemuje nevídaným architektonickým prvkom – vytesávanými kamennými stĺpmi. Spolu s presne opracovanými piliermi držiacimi miestnosti a niekoľkými poschodiami spôsobí každému návštevníkovi šok – niečo takého ešte svet nevidel! Džóser je s metom posledného odpočinku spokojný. Nie je sa čo diviť, že si stavbu posmrtného komplexu stavieb objedná i jeden z ďalších panovníkov, Sechemchet ( vládol asi 2670 – 2663 p. n. l. ). Do dôchodku ide zdatný architekt až s nástupom tretieho vládcu, Chaby ( vládol asi 2640 – 2637 (. Pravdepodobne navrhne i sebe veľkolepú hrobku, ale ta sa dodnes nenašla. Meno nadaného muža tak vidíme v základoch stavieb, na mnohých vázach, ale životné dáta ostávajú ukryté kdesi v piesočných hlbinách spolu s jeho múmiou.

n      2. Čo poschodie, to čakanie na smrť

     kto: Hemiunu

     kedy: 26. stor. p. n. l.

     dielo: Cheopsová pyramída

     zaujímavosť: sarkofág faraóna musí Hemiunu do pyramídy zastavať pred dokončením – neprešiel by dvermi.

     Jediný až dodnes existujúci div sveta nájdeme na kraji hlavného mesta Egypta, Káhiry. Snáď najslávnejšia pyramídy, Cheopsová, patrí zároveň medzi svetové najväčšie a s výškou 137 metrov suverénne trhá miestny výškový rekord. A to pôvodne mala ešte o 9 metrov navyše. Každé malé dieťa vie, že patrila Cheopsovi ( inak tiež Chufuovi, vládol asi 2604 – 2581 p. n. l. ). Ale spomenuli by ste si kto bol jej architektom? Kráľov radca, kňaz, držiteľ titulu princa egyptského, Hemiunu.

     Hemiunu, vnuk faraóna Snofrua ( vládol asi 2639 – 2604 p. n. l. ) a syn kňaza Nefermata a jeho manželky Atet, vynikne ako jediný medzi troma sestrami a nes počtom bratmi. Faraónov obľúbený architekt umiestni kolosálnu stavbu priamo k vtedajšiemu hlavnému mestu Mennoferu. Štvorcovú základňu vytýči o rozmeru  20 futbalových ihrísk – jedná strana meria 230,4 metra. Ešte v 19. storočí je táto pyramída najvyššou stavbou sveta! Nie je sa čo diviť, že na jej stavbu padne viac ako 2 milióny kamenných kvádrov. Vedci celkovú hmotnosť archeologického skvostu odhadujú na 5 miliónov ton! Len pre porovnanie, rovnako tak váži napr. 71 430 70tonových nemeckých tankov Tiger II.

     Podľa historika Hérodota z Halikarnássu ( asi 484 – 420 p. n. l. ) „na stavbe pracovalo na 100 000 otrokov v trojmesačných zmenách dlhých 20 rokov.“ Moderní vedci, ale súdia, že historik dav pracantov tak trochu prestrelil – ľudí stačilo zrejme okolo 30 000. I tak je to dosť. Dodnes nie je úplne jasné ako mohol Hemiunu tak gigantickú stavbu vztýčiť. Užíval snáď systém kladiek alebo len rámp? Pyramída ma i zvláštnosť, akú nikde inde neuvidíte.  Miesto jednej pohrebnej komory tu nájdete tri.  Cheops má strach, že zubatá predbehne dokončenie stavby  a on zostane bez posmrtného útočiska. Komoru si tak nechá robiť s každým postupujúcim poschodím – pre istotu. S hrobkou neotáľa ani sám architekt. Len ta jeho bude pripomínať skôr klasickú mastabu.

n      3. Spáchal staviteľ samovraždu?

     kto: Amenhotep, syn Hapuov

     kedy: asi 1430 - 1350 p. n. l.

     dielo: zádušný chrám Amenhotepa III., luxorský chrám

     zaujímavosť: v 2. stor. p. n. l. je uctievaný ako boh liečiteľstva a múdrosti

     Amenhotep, syn Hapuov ( asi 1430 – 1350 p. n. l. ),  je pyšný. Však má prečo. Faraón Amenhotep III. ( vládol asi 1388 – 1351 p. n. l. ), snáď najbohatší z vládcov starého Egypta, mu práve dovolil vybudovať si na západnom brehu Nílu v dnešnom Medinet Habu zádušný chrám rovnaký, aký mávajú len panovníci. Dnešný historici nad tým uznane kývajú hlavami. Zdá sa, že druhého „prostého“ Egypťana s podobnou protekciou z divokého toku dejín Nílu hneď tak nevylovíme.

     Amenhotep, menovec svojho faraóna, sa až do oslavy päťdesiatky z rodného mestečka Hutherib ani nepohne. Zastáva tu váženú funkciu kňaza a úradníka, kým je povolaný ako pisár ku dvoru. Hneď prvý deň sa začne otáčať. Prepočíta, koľko  otrokov a stavebníkov ma byť kedy na ktorom mieste, a zefektívni tak všetky práce. Pri stavbe prekrásneho luxorského chrámu sa mu to bude hodiť.

     To si už nadaného muža všimne i sám faraón a nechá ho vystavať svoj zádušný chrám oproti luxorskému chrámu vo Vesetu ( dnešný Luxor ), z ktorého si dodnes môžeme prehliadnuť 17 metrové sochy, tzv. Memnonové kolosy. než staviteľove telo spočinie navždy v hrobke, stihne ešte zrekonštruovať slávny karnacký chrám a podieľať sa na rade ďalších staviteľských skvostov. O tom, že si je svojho výnimočného postavenia vedomý, svedčí i dochovaný nápis na jeho diele: „Nenapodoboval som nič, čo bolo predtým, nikto iný nič takého neučinil.“ Väčšia časť historik súdi, že vážený architekt zomrel vekom. Nájdete ale i hlasy trvajúce na tom, že starý muž spáchal samovraždu! Faraónovi totiž pomáhal s náboženskou reformou k slnečnému kultu. Nakoniec sa údajne mal zľaknúť hnevu bohov a skoncovať svoj život sám.

n      4. Bol architekt milencom faraónky?

     kto: Senenmut

     kedy: 15. stor. p. n. l.

     dielo: Hatšepsutin zádušný chrám, obelisky, vstup do Karnaku

     zaujímavosť: jeho meno sa prekladá dvojakým spôsobom – „Matky brat“ alebo „Syn bohyne Mut“

     Vrchný egyptský architekt Senenmut sa so zívaním zdvíha z lôžka. Kráľovná Hatšepsut ( vláda asi 1479  - 1458 p. n. l. ) stále spriada svoje vladárske sny. Pohladí ju po tvári. O hodinu neskoršie už dohliada na priebeh stavby zádušného chrámu svojej milenky na západnom brehu Nílu v Dér el-Bahrí u Vesetu.

     Egyptológovia dodnes nie sú za jedno. Má Hatšepsut, emancipovaná hlava Nílskej ríše, ktorá sa po zvýšení autority s obľubou necháva vyobrazovať ako muž, pletky z jedným z najtalentovanejších staviteľov svojej doby? Dôkazy totiž chýbajú. Že má architekt k žene i jej dcére, princeznej Nefrure, až podozrivo blízko, poprieť nikto nemôže. Prvý manžel vládkyne, Thutmose II. ( vládol asi 1492 – 1479 p . n. l. ), je už po smrti a jeho syn Thutmose III. ( plne vládne asi 1457 – 1425 p. n. l. ), počatý s vedľajšou manželkou Smenchkare, je zatiaľ Hatšepsutiným spoluvládcom len formálne. Supluje snáď Senenmut kráľovnej manžela a princeznej otca?

     Sama vladárka ho učiní vychovávateľom dcéry a v Britskom múzeu si môžeme prehliadnuť  sochy, ktoré ho zachytávajú spolu s princeznou Nefrure. Vo svojej dobe ide o nevídané dielo – cudzí muž s kráľovskou dcérou sochu nikde inde nemá. Mierumilovná a na rozvoj vied zameraná kráľovná si nadaného Senenmuta musí vážiť. Veď jej 30 metrov vysoký zádušný chrám s troma terasami patrí k najskvostnejším dielam Egypta. Senenmut tiež nechá vztýčiť celú radu obeliskov. Ten najslávnejší, zasvätený jej domnievajúcej sa milej, ma na výšku opäť 30 metrov. Architektova sláva začne upadať až s úmrtím princeznej a potom i samotnej vladárky Hatšepsut. Senenmut u dvora sa udrží i za vlády Thutmosa III., ale ten už bude mať iných favoritov...

( zdroj: Epocha 15/2010)

Egypt, základná charakteristika starovekej civilizácie – preddynastické obdobie

     V historických dobách bolo nílske údolie zaplavované vodou a zanášané bahnom. Nie je preto divu, že ranné osídlenie ja nachádzané skôr na okraji púšte mimo dosah ničivých účinkov Nílu a pritom v dosahu vodných zdrojov. Medzi najstaršie doklady patria nálezy zo stredného Egypta, z oblasti, ktorého centrum je dnes mesto El-Badári. V jednom z nálezísk neďaleko obce Dejr Tása boli objavene stopy tak nejako odlišnej kultúry. Vzájomný vzťah obidvoch týchto kultúr nejde bezpečne určiť, je však pravdepodobne , že tzv. tásien je len jednou, a to snáď najstaršou fázou badárianu. Archeologické nálezy určili badárijskú kultúru ako keramický neolit, v ktorom sa len úplne výnimočne objavujú drobné produkty ( hlavne ozdoby ) zhotovené z medi. Obyvateľstvo sa živilo pestovaním pšenice a jačmeňa i chovom dobytka, dôležitou zložkou obživy však bol i lov a rybolov. Zvyšky plátenných látok svedčia o znalosti tkania. Pritom je zaujímavé, že kostené ihly – niekedy i so zvyškami nití – sú nájdené spolu v hroboch s mužmi. Už v tejto dobe sa stretávame v Egypte s pochovávaním zvierat. Zvieratá a vtáci sa objavujú i medzi predmetmi vyrezávanými zo slonoviny. Z toho istého materiálu boli vyrábané i hrebene a drobné nádobky. Vedľa úžitkovej keramiky sú nájdené  jemné hrnčiarske výrobky zdobené často vlnovkovými ryhami. Keramika podobného charakteru je doložená i v Sudánu, a je teda možné, že nositelia badárianu prišli do Egypta z juhu, a to niekedy okolo polovice ř. tisícročia pred n. l. Nie sú známe žiadne kultové stavby z tohto obdobia, ale pohreby osôb s osobitnými predmetmi a potravou dokazuje o viere v posmrtný život. Vedľa figúr zvierat, hlavne kráv, ovci a šakalov, sa objavujú i ženské sošky, ktoré snáď predstavujú votívne dary žien bohyni plodnosti, ktorá bola v historických dobách v Egypte označovaná ako „Prvá z kráv“.

     Ďalšie dve obdobia prehistorického vývoja v Egypte nesú meno obce Nakáda ( Negáde ). Veľké pohrebiská rannej fázy tejto kultúry boli objavené už na sklonku minulého storočia. Vzťah kultúry Nakáda I k badárianu nie je doteraz vyjasnený. Je pravdepodobné, že ich tvorcovia prišli do Egypta rovnako tak z juhu. Bola vyslovená domnienka, že to boli prisťahovalci z Perzského zálivu, kde je doložená keramika podobného typu, ako známe z Egypta. Časové určenie kultúry Nakáda I je neisté. Niektoré nie úplne spoľahlivé údaje získane pomocou C₁₄ – ale z materiálu uloženého už viac ako pol storočia v Britskom múzeu v Londýne – smerujú do prvej polovice 4. tisícročia pred n. l. Naproti tomu analógia s hmotnými pamiatkami nachádzanými v neolitických centrách Malej Ázie i severného Iraku naznačujú možnosť raňajšieho datovania kultúry Nakáda I.

     Vedľa poľnohospodárstva a lovu sú v tomto období doložené počiatky remeselnej výroby. Na maľovanej keramike prevládajú spočiatku geometrické vzory napodobňujúce ázijské predlohy, neskôr sa však objavujú vo výzdobe nové prvky. Často je zobrazovaná krajina, nájdeme tu lovecké scény i výjavy z denného života. Na vázach sú zachytené tiež rituálne tance a iné náboženské motívy. Medzi najzaujímavejšie patrí portrét bohyne plodnosti, ktorá ma ľudskú hlavu a kravské rohy.

     V druhej polovici 4. tisícročia sa rozvíja v Egypte kultúrna fáza označovaná obvykle ako Nekáda II. Jej vznik je spojený s novou inváziou z Ázie, ktorá tento raz smerovala k nílskemu údoliu od pobrežia Červeného mora, ako o tom svedčia nálezy z Vádi Hammámat. Je pravdepodobné, že táto vlna prisťahovalcov priniesla semitské prvky do hamitského jazyka, ktorým zrejme rozprávalo obyvateľstvo usadené Egypte už predtým.

     V období Nekáda II došlo v Egypte k značnému rozvoji poľnohospodárstva. Stále väčšou mierou bola používaná pôda naplavená Nílom. Jej obhospodarovanie predpokladalo už znalosť umelého zavlažovania a regulácie záplav. Veľké pece na sušenie obilia pochádzajúce z tejto doby svedčia rovnako o dobrej organizácii poľnohospodárskej výroby. S nárastom počtu obyvateľov bolo postupne osídľované nílske údolie smerom na sever do dolného Egypta. Pri archeologických výskumoch boli nájdené na viacerých miestach štvorhranné domy. Ako mažme súdiť z hlineného modelu domu z tejto doby, bola len časť domu zastrešená a zvyšok tvoril otvorený dvor. I posmrtné príbytky boli budované poctivejšie než predtým. Telá boli ukladané do obalu z pletených rohoží alebo z dosiek, z čoho sa neskôr vyvinuli drevené rakve. Ku konci kultúry Nakáda II sa vyskytujú i komorové hroby, ktoré boli zrejme budované pre významnejších členov spoločnosti.

Zoznam literatúry českých a slovenských autorov

 

·         Poklad kráľa Tutanchamona

o    Jaromír Málek, 2006

·         Civilizácie starovekého Stredomoria

o    Jan Burian a Pavel Oliva 1984

·         Egypt, stručná história štátu

o   B. Vachala 2003

·         Osudy staré 4500 rokov (katalóg výstavy)

o   M. Bárta a K. Voděra 2002

·         Brána nebies – bohovia a démoni starého Egypta

o   J. Janák 2005

·         Zaujímavosti zo zeme pyramíd alebo 100 NAJ zo starého Egypta

o   J. Krejčí a D. Magdolen 2005

·         Starý Egypťania

o   B. Vachala 2001

·         Pyramídy – tajomstvo minulosti

o   M. Verner 1997

·         Staroveký Egypt

o   M. Vilímková 1997

·         Tesané do kameňa, písané na papyrus

o   Z. Žába 1968

·         Svet starého Egypta

o   J. Bains a J. Málek 1996

·         Encyklopédia starovekého Egypta

o   M. Verner, L. Bareš a B. Vachala 2007