n Egyptská púšť je pre archeológov jedinečným miestom. Kedysi tu rozkvital život, ktorý sa však musel s vysychaním oblasti stiahnuť. Teraz tu nachádzame stopy staré tisícky rokov. Do vnútra Západnej púšte preto vyrazila česká vedecká expedícia.
Vodná hora
n Naša expedícia tvorená desiatimi odborníkmi z rôznych oborov ( egyptológ, archeológ, klasický archeológ, paleolitik, geológ, archeobotanik, feoinformatik, fotograf a konštruktér ) vyrazila z Káhiry a po prechode oázami Bahríja a Dachla začala postupovať púšťou juhozápadným smerom s cieľom dosiahnuť Gilf el-Kebíru. Cesta tam trvá tri dni od okamžiku, keď opustíte poslednú asfaltku. Našou prvou významnou zastávkou bola tzv. Vodná hora, ktorá bola objavená relatívne nedávno, na konci 20. storočia. Skalný nápis na tejto pieskovcovej hore dokladajú, že sem vysielali expedície už panovníci Starej ríše, ako boli Chufu a Radžedef. Cieľom expedícii bolo červené farbivo ( mefat ) používané pre výzdobu hrobiek v nílskom údolí. Staroegyptské výpravy sídlili na terase asi v tretine výšky hory, kopali červenú hlinku a na okolitých skalnatých stenách terasy remeselníci zaznamenávali mená panovníkov, ktorý ich tam vyslali. Ale nie len to, nájdeme tu i niekoľko znázornení studní s vodou, ktoré naznačujú, že tu kedysi existovala oáza. To potvrdzuje i zhruba 100 rokov stará zmienka púštneho bádateľa Hardinga-Kinga, ktorý si , keď sa blížil so svojou karavánou k Dachle od východu, všimol divokej husi, ktorá priletela z púšte od juhozápadu, zo smeru kde sa nachádza Vodná hora. O nej však on nemal ani potuchy a pôvod husi mu zostal záhadou. Podľa významného púštneho bádateľa Carlo Bergmanna išlo o relatívne veľkú oázu a svoj názor podkladá niekoľkými desiatkami lokalít so skalným umením a nálezy kamenných nástrojov a zrnotěrek. Od Vodnej hory sme zamierili do Wádí Súra ( Údolie obrazov ), kde sa nachádza Jaskyňa plavcov ( známa z filmu Anglický pacient ). V skutočnosti nejde o jaskyňu, ale o abri, skalný prístrešok, ktorého steny sú pokryté maľbami prevedenými zmesou červenej hlinky.
Údolie obrazov
n Doterajšie názory tvrdili, že ľudské postavy vo Wádí Súra znázorňujú plavcov z doby, kde tu ešte existovali početné vodné zdroje. Za túto dobu býva považované obdobie okolo polovice ř. Alebo prípadne okolo polovice 4. tisícročia pred n. l. bližšie preskúmanie scén však naznačuje, že v skutočnosti ide o obetované ľudské bytosti, príslušníci porazeného kmeňa, ktorý prehral v nejakej dávnej bitke so silnejším protivníkom. O niečo ďalej smerom na severozápad sa nachádza ďalšia abri; tento krát výborne zachované maľby pochádzajú s približne rovnakého obdobia a de facto majú na predchádzajúcu lokalitu priamu návaznosť. Jaskyňa šeliem ( tak sa abri dnes nazýva ) je však omnoho väčšia, pestrejšia a jej pochopenie vyžaduje omnoho viac času. V niekoľkých časových rovinách tu vznikli tzv. tektiformy ( farebné odtlačky rúk ), sú tu časté znázornenia ľudí pri rôznych rituálnych úkonoch, rodiny s deťmi, lovci útočiaci na bezhlavé levy, krotitelia žiráf, veľký ľudia – zrejme náčelníci, ktorý svojou výškou dominujú nad okolnými malými ľudskými postavičkami, mytologické scény, ale i náčelník s bojovou palicou stojací po bitke nad usmrtenými zajatcami ležiacimi v dvoch radách. V zmesi sme svedkami ďalších scén víťazstiev a porobení, osláv a útekov. Aká však bola doba vzniku týchto malieb? Zdá sa, že obe jaskyne vypovedajú o tom istom: úbytku vodných zdrojov a potravy obecne o neľútostnom boji o zostávajúce zdroje. Celej skalnej stene však dominujú odtlačky rúk ľudí, ktorí túto galériu kedysi vytvorili. Ale to nie je všetko, valná väčšina motívov zobrazených na stenách týchto abri vykazuje priamu spojitosť s omnoho neskorším egyptským umením. Môžeme tu napríklad vidieť bohyňu Nútu a panterovým telom, predstavujúcu nebeskú oblohu, ktorú podpiera boh zeme Geb a po jeho tele kráčajú ľudia s obeťami. Naproste rovnaká etiologická koncepcia sa objavuje o tisíce rokov neskôr v údolí Nílu. Rovnako tak môžeme sledovať niekoľko veľkých postáv šeliem ( odtiaľto tak isto meno tohto abri ), ktoré bojujú s ľuďmi. Šelmy sú znázornené bezhlavo, čo je tak isto typický znak staroegyptskej civilizácie, ktorá tak magicky neutralizovala znázornenie nebezpečných zvierat. Dnes už síce vieme, že Starý Egypťania prišli z púšte, teraz však mažme povedať, že časť z nich pochádzala i z Gilf el-Kebíru.
Po oslích cestách
n Prejsť Gilf je záležitosťou na niekoľko dní. Len výstup na náhornú plošinu, kde nadmorská výška presahuje 1 000 m. n. m., je problém a kedysi predstavoval dosť komplikovanú časť výprav. Jedna z ciest vedie Akabským priesmykom, ktorý je pomerne prudký a plný jemného naviateho piesku. I nám tu jedno z terénnych aut uviazlo, muselo valnú časť cesty cúvať a vydať sa hore dlhšou a menej prudkou cestou. Náhorná plošina sa tiahne v diaľke desiatok kilometrov a je rozlámaná do niekoľko terás, cez ktoré sme sa dostávali len s ťažkosťami. Hlavným problémom boli obrovské duny a piesočné jazyky, ktoré sa posúvajú tak rýchlo, že cesta z jari bola úplne neprejazdná a museli sme hľadať inú. Niektoré výstupy boli na hranici možností našich terénnych toyot. Tu, podobne, ako na mnohých ďalších miestach, sa nám podarilo objaviť oslie cesty, ktoré vypadajú, ako široké pneumatiky horského bicyklu. Osle na rozdiel od tiav kráčajú v rade za sebou, a nie ako stádo, takže zanechávajú len jednu stopu. Podľa našich beduínov je možne len jediné vysvetlenie pre ich tunajšiu existenciu: karavania cesta vedúca z údolia Nílu do líbyjskej oázy Kufra. V Kufre však doposiaľ neexistujú doklady tak starého osídlenia.
Červené údolie
n Z náhornej plošiny sme zostúpili do jedného z najkrásnejších údolí Gilf el-Kebíru, do Wádí Hamra ( Červeného údolia ), ktoré ja známe tým, že tu sú časté lokality skalného umenia rovnako tak sa tu nevyskytujú míny z 2. svetovej vojny. Na niekoľkých miestach tu rastú zhluky akácii, ktorým stačí i minimálna vlhkosť k tomu, aby prežili v tomto suchom prostredí. Jedna lokalita, zatiaľ nepublikovaná, sa skladá z niekoľkých veľkých skalných fragmentov kremičitého pieskovca, ktoré niesli vyryté obrazy savcov, ktoré tu žili v dobe posledného vlhkého optima, ktoré skončilo v polovici 5. Tisícročia pred n. l. môžeme tu vidieť žirafy, matku z mláďaťom, domestikované dobytčí priviazané ku kolu, alebo dokonca dospelú žirafu okusujúcu akáciu. Po dlhšom pobytu vo Wádí Hamra sme sa vydali smerom k severu a po dni jazdy sme dosiahli oblasti výskytu tzv. siliky, meteorického skla, ktoré je až t 96% tvorené čistým oxidom kremičitým. Silika sa nachádza už v oblasti tzv. Piesočného mora, ktoré pokrýva väčšiu časť územia egyptskej Západnej púšte. Duny, ktoré sa pohybujú juhovýchodným smerom, tvorí komplikovanú bariéru, v ktorej je veľmi zložité sa pohybovať, pretože tu existuje minimum orientačných bodov a lokálna topografia sa neustále mení. Silika patrí medzi preslávené suroviny z tejto oblasti, a jeden veľký fragment bol dokonca použitý i pri výrobe slávneho Tutanchamonovho pektorálu, ktorý je dnes uložený v Egyptskom múzeu v Káhire. Neznamená to však, že by starý Egypťania znali oblasť výskytu siliky. Vzhľadom k tomu, že ide o ojedinelí doklad, je pravdepodobnejšie, že bol do Egypta prevezený kočovníkmi Západnej púšte. Po tejto etape nasledovala dvojdenná cesta do oázy Síwa a odtiaľ sa expedícia vydala spať do Káhiry. Behom tejto cesty sme sa sústredili na mapovanie starovekých ciest a prieskum a datovanie lokalít z doby rímskej. Na jeseň roku 2009 by mala nasledovať podobná cesta do Gebel Uwejnátu, ktorá by mala doplniť naše poznatky z tejto cesty.
( zdroj NATIONAL GEOGRAPHIC Česko 02/09 )
Miroslav Bárta – profesor egyptológie na Univerzite Karlovej
Žádné komentáře:
Okomentovat